November 2017
Po Ut St Št Pi So Ne
    1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30
meniny má: Cecília

Napísali

Inšpirácia zo životodárnych prameňov

JAGALO KAMIBEN / PLAMEŇ LÁSKY
23. premiéra DIVADLA ROMATHAN
Košice - 21. mája 1999 (THÁLIA)
Námet a scenár: Ondrej Ferko, Soňa Samková
Hudba: Ondrej Ferko, Karel Adam
Réžia: Soňa Samková
Choreografia: Róbert Bikár
Dirigent: Karel Adam
Dramaturgia: Daniela Miklášová
Hudobné korepetície: Ondrej Ferko

Ak som pri minulej - 22. premiére DR "O krásnej Kalave" - mal výhrady, že v hre nie je dostatočne akcentovaná rómskosť - tak pri realizácií titulu - "Plameň lásky" - je potrebné autorom i realizačnému tímu úprimne zablahoželať a vysloviť tvorivé absolutórium, že sa tak výrazne a jednoznačne inšpirovali obrazom drievnych čias a životodarných prameňov "rómskosti" a charakteru Rómov...

Scénické obrazy, ktoré nás priam televíznou metódou "dramatickej fabuly a strihu", od prvých chvíľ plne zaujmú a prenášajú o niekoľko desaťročí späť a my sa ocitáme pri stretnutí dvoch putujúcich táborov: vlašských Rómov a Rumungrov.
Stretnutie sa o jednu noc predĺži, čím vznikne dostatok priestoru i času, aby sa rumungro Róm Šukar (postavu kreuje Ondrej Ferko) na smrť zaľúbil (aspoň na chvíľu) do krásnej Mirikľi (Andrea Babicová) z tábora Vlachikov a vlastne ju "odľúbil" Bikhalovi (Stanislav Žiga) - od kolísky jej "snúbencovi", tiež z jej tábora.
Z tejto dramatickej zápletky jedincov, a pochopiteľne vzápätí aj celých táborov, je vystavaný mnohofarebný a najmä výsostne dramatický a expresívny dej "Plameňa lásky" - výrazne a tvorivo pretkaný pôvodnou hudbou, spevom a tancom...
Vďaka tomuto koncipovaniu hry sa vytvára dostatočný priestor pre široké uplatnenie sa kolektívnych tancov a spevu (hrdosť a prezentácia táborov...) aj individuálnych hereckých výkonov: vajda Rumungrov (Jozef Ferko - alternuje s Milanom Godlom), vajda vlachiko Rómov (František Moró), Pilis (Alena Klempárová - alternujú Magda Kokyová ml. a Dáša Poláková), dievča zo Šukarovho tábora, ktoré mu smrteľne zranené vyznáva večnú lásku a Šukar ju nielen prijíma, ale aj opätuje, a tým sa vlastne celý, veľmi zauzlený, príbeh zmierlivo rieši a všedný život - plný drobných šarvátok, slnečných dní a vyhviezdených nocí - pokračuje ďalej. Skrížili sa cesty i osudy ľudí - niekto zomrel, niekto sa narodí - a tábory na čele so svojimi vajdami po cestách sveta putujú ďalej...
No kým dospejeme k tomuto rozuzleniu, sme svedkami veľmi silných a sugestívnych poryvov citu a lásky, vzájomného očarenia, žiarlivosti a nedôvery, mladistvej namyslenosti a bezbrehej túžby hlavných protagonistov, zároveň však aj adekvátnej odozvy v ich táborovom zázemí - Babáš, Piťu, Rajko, Chlapec 1., 2., 3. atď. (Peter Pompa, Roman Godla, Štefan Rajko, Róbert Bikár, Dušan Horváth, Emil Žiga, atď.) - títo, tiež spomínaní vajdovia a ďalší členovia umeleckých kolektívov Divadla ROMATHAN, s neodmysliteľnou vešticou a zázračnou liečiteľkou (Mária Hudiová), pod cieľavedomým režijným vedením Soni Samkovej nám nenásilne, no presvedčivo listujú v žánrovo bohatej, aj keď len fragmentálne zachytenej "knihe rómskeho života", a navyše - ako to vyplýva z najvlastnejšieho poslania DIVADLA - nastavuje aj NÁM - súčasníkom, Rómom i Nerómom, ZRKADLO PRAVDY!
Reakcie jedincov i celých táborov sú rôznorodo svojské, veľmi spontánne, sugestívne, gradujúce - a to v celom svojom širokom spektre - od prejavov nesúhlasu, údivu, opovrhovania chudobou i prácou, ba aj "zazobaneckej" namyslenosti (scéna v tábore Vlachikov, keď si Šukar prišiel - bez zlatých dukátov a darov - vypýtať od vajdu jeho dcéru Mirikli...), cez kolektívnu hrdosť, pocit urážky a z toho plynúcej pomsty, medzitáborovej bitky, kde sa blýskajú nože a sú ranení, ba aj mŕtvi - (akurát brat hlavného hrdinu, ktorý má jediné želanie - pri pytačkách obhájiť česť svojho brata...) až po hlboko ľudský žiaľ a ľútosť - odpustenie si prehreškov, no zároveň aj náhodnej smrti a potom, pochopiteľne, všeobecné zmierenie, kde prevláda pocit spolupatričnosti a neviazaného veselia v mene novej lásky Pilis a Šukara, ale aj staro-nového "snúbeneckého" vzťahu Mirikľi a Bikhala.

Toto sú najsilnejšie pasáže inscenácie - dramaticky doplnené a podfarbované veľmi citlivo prekomponovanou hudbou (Karel Adam) v bohatom motivickom diapazóne (Ondrej Ferko) (zvlášť v sólových partoch).
Priama zainteresovanosť režisérky hry Soni Samkovej na úprave libreta "Plameňa lásky" evidentne získava v rovine skratkovitosti, údernosti a atmosféry jednotlivých obrazov, ich zreteľného pointovania a v úzkej spolupráci so spoluautorom libreta a autorom hudby Ondrejom Ferkom, aj k jej invenčnému využitiu pri "veľkých plátnach" - masových scénach - no zároveň tiež v komorných, individuálnych sólistických výkonoch.
Režijné dramaticko-hudobné uchopenie hry Soňou Samkovou s akcentom na "vernosť obrazu" rómskosti a rómskeho naturelu, sa veľmi zreteľne prejavuje v inscenovaní väčších scén, ba celých obrazov, no zároveň aj vo vedení jednotlivých postáv. Všade prevláda koncíznosť, úspornosť, divadelno-herecká skratka a pravosť (autentickosť). Dodáva to jednotlivým postavám výraznejší charakter a jednotlivým mizanscénam napätie a potrebný kolorit.

Pochopiteľne, vďaka umeleckým dispozíciam, no zároveň tiež režijnému usmerneniu, boli jednotlivé herecké výkony v princípe vyrovnané a presvedčivé. Tento, v zásade rovnocenný výkon, sa podarilo dosiahnuť aj u predstaviteľov menších rolí a roličiek. U všetkých dominovala radosť z hry a nefalšovaná zanietenosť.
Výrazný a čitateľný je tiež vklad a hudobné skúsenosti dirigenta predstavenia Karela Adama, ako aj súzvučný výkon orchestra, v bohato členenom dynamickom a inštrumentálnom prejave.

Pod choreografiu sa podpísal Róbert Bikár. Rozhodne v mnohých prípadoch vytryskla tanečná kreácia zo srdca i temperamentu účinkujúcich - tance pôsobili mladosťou a vervou. Škoda len, že sa precíznejšie nevyužila príležitosť, ktorú ponúka táto hra: v čo najširšom zábere profesionálne pripraviť a diferencovane uviesť sólové i kolektívne tance Rumungrov a Vlachikov (zámerne, zberateľsky, možno priamo z terénu - kým je od koho sa to naučiť...). Aj keď treba mimoriadne pochváliť vajdu - Fera Mora za osobitosť nielen jeho hereckého, ale autentického tanečného prejavu...

A ešte niekoľko poznámok na zamyslenie - spoluautori i režisérka mohli azda pouvažovať o posledných obrazoch inscenácie. Mal som pocit, že v predlohe - literárnej, ale aj v hudobnej - akoby čiastočne zavládli rozpaky a hra - namiesto gradácie a myšlienkového i hudobného vyvrcholenia - nesie sa v rovnej (aj keď uznávam, že v dosť vypätej a dramatickej) línii. Viem, je to zložité - otázka času i peňazí - avšak možno na širšej báze a aj ďalšími precíznosťami sa mohla prezentovať RÓMSKA SVADBA.
A posledná poznámka: Naozaj sa nenašlo v mladom, talentovanom a už dosť skúsenom skladateľovi viac síl, ambície, invencie a hádam aj pokory k pripravovanému JEHO titulu (Plameň lásky), aby skomponoval ústrednú melódiu, ktorá by v priebehu hry v hudobných náznakoch voľne variovala, aby v závere prepukla hoci do radostnej, či nostalgickej ódy, piesne, finále? Príma - použil svoju vlastnú, osvedčenú melódiu. Zaúčinkovala. "Vykradol" si ju SÁM SEBE. Zo „Zvädnutej ruže“. ŠKODA...

Sumujúc: DOBRÁ VEC SA PODARILA! Návraty k prameňom a vlastnej identite sú potrebné. Pre obidve strany divadelnej rampy osožné a zvyčajne tiež úspešné!

Autor: J. A. G.
 

< 1 2 3 4 5 6 7 8 >