November 2017
Po Ut St Št Pi So Ne
    1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28 29 30
meniny má: Cecília

Napísali

Širšie súvislosti jednej premiéry

Potreba návratov do histórie nie len v rómskej komunite

Divadlo ROMATHAN od svojho založenia v roku 1992 hľadá pre seba, ale aj pre svojho diváka vlastnú cestu. Napriek všetkým problémom divadlo vo svojej ôsmej sezóne pripravilo už 25. premiéru. Tentoraz siahla dramaturgia po staršej hre významnej rómskej spisovateľky Eleny Lackovej CIGANSKY TÁBOR. Dráma čerpá z autorkiných vojnových zážitkov i z dôverného poznania holocaustu a vznikla začiatkom 50-tych rokov ako úprimné memento. V čase zrodu textu celkom prirodzene pracovala postupmi realistického divadla. Značne idealizovaným zobrazením morálnych i politických zákonitostí života rómskej komunity pod tlakom rasistických zákonov obdobia Slovenského štátu vytvorila akéhosi kolektívneho kladného hrdinu. Proti nemu postavila ako protihráča gardistickú soldatesku, vykonávajúcu zvrhlú politiku rasisických zákonov.

Z dnešného hľadiska je text Eleny Lackovej cennejší ako svedok doby, než ako artefakt. Ak sa predsa len objavuje na repertoári, tak preto, že návraty do histórie sú dnes veľmi potrebné nie len v rómskej komunite, ale v celej našej spoločnosti. Aj za cenu, že mnohé detaily hry nie sú pre diváka, ktorý nie je príslušníkom rómskej národnostnej menšiny, dostatočne pochopiteľné, či akceptovateľné. Vypätý dramtizmus, čierno-biela projekcia konfliktov, idealizácia hrdinov a deklaratívne zdôrazňovanie základných morálnych a etických kánonov v zobrazovaní konfliktov Rómov - či už vo svojej komunite, alebo v stretnutiach s okolitým svetom - je akýmsi spoločným menovateľom Lackovej hry, ale vlastne aj jedným zo znakov umeleckej výpovede divadla. Má to však ešte jednu veľmi dôležitú dimenziu - Divadlo ROMATHAN zápasí o národné sebauvedomenie, o modernú sebareflexiu Rómov tu a dnes, a tým aj o zmenu vzťahu dlhoročných a často konfliktných vzťahov s dominantnou spoločnosťou. Je to úloha preťažká, ale divadlu nie vzdialená. Len takéto širšie koncipované priority divadla by sa mali stať aj prioritami prinajmenšom intelektuálnej špičky rómskeho spoločenstva, mali by byť formulovaným programom nie len kultúrnej inštitúcie... (Samozrejme, takýto program by potreboval aj koncepčnejšieho partnera vo väčšinovej spoločnosti!)
Hra sa do repertoáru divadla dostala ešte za šéfovania prof. Juraja Svobodu. Ten prizval k spolupráci dramaturga a dramatika Štefana Kasardu (ich spoločná inscenácia Thákurových STROSKOTANCOV v roku 1998 znamenala výrazný umelecký prínos pre celé naše divadlo!). Svoboda chápal Lackovej text ako námet pre alegorický obraz zla v univerzálnej podobe. Po odchode Juraja Svobodu z divadla sa titulu ujal staronový umelecký šéf Ján Šilan. Pokračoval v spolupráci so Štefanom Kasardom, no k textu pristupoval, samozrejme, po svojom.
Režisér s dramaturgom opustili líniu alegorickej divadelnosti a sústredili sa na dramatizmus Lackovej predlohy. Scénu pre text plný ostrých strihov a zmien priestorov riešil Štefan Hudák pomocou premenlivej konštrukcie, ktorú konkretizovali herci v mizanscénach. Danica Hanáková v kostýmových návrhoch čerpala z rómskeho folklóru, no nezanedbala ani presnú typológiu postáv. Bohatou hudobnou zložkou komponovanej i autentickej hudby skladateľa a primáša Karola Adama inscenácia získavala na pravdivosti, ale aj divadelnej vznešenosti. Aj tak zostalo Lackovej idealizovanému, miestami až schematickému príbehu, viac priestoru ako je dnes únosné. Bolo to však "pre dobro veci", v záujme jednoznačnej, myšlienkovo údernej výpovede, ku ktorej samotná téma holocaustu navádza.
V takomto type drámy sa dobre cítia aj herci Divadla ROMATHAN. Nachádzajú si v postavách materiál na realistické vyjadrenie príbehu, pritom sa so svojimi postavami často dokážu plne stotožniť, čím umocňujú emocionálne vyznenie inscenácie. V Cigánskom tábore si takéto postavy našli rovnako skúsení Milan Godla (Vajda Miko), Marián Balog (inžinier Anton), ako aj mladší členovia súboru, Alena Klempárová (Angela) či Alžbeta Pokutová (Žaneta). Osobitnú postavu vytvorila Ivana Hricková. Jej stará veštica Grundza bola viac ako len Lackovej projekcia typicky rómskych čŕt, bola obrazom rómskej morálky a etiky v mystickom háve.
Pôvodiny zohrávajú v profilovaní Divadla ROMATHAN viac dôležitých úloh. V náročnej práci, ako boli už spomínaní STROSKOTANCI, či iné podobné projekty, rastú herci, ale vychováva sa aj divák. Cigánsky tábor by mohol inšpirovať aj ďalších autorov.

- Autor je divadelný kritik
a odborný pracovník Divadelného ústavu -

Oleg Dlouhý
Bratislava
 

< 1 2 3 4 5 6 7 8 >